Vintalko


Ďaleko v jednej krajine býval jeden starý kráľ, ktorý sa už ledva na nohách trímal, tak bol veľmi zoslabnutý. Videl on toto, čo sa s ním deje, a videl aj to dobre, že už nebude dlho kašu dúchať a že nemôže zaveľa na svete kráľovať. Tu v jedno ráno zavolal svojich troch synov a takto sa k nim ozval:
„Deti moje drahé! Samy vidíte a uznáte, že som ja už veľmi starý a nemožno, aby som dlho medzi vami žil. Tak, kým som ešte ja tu, choďte do sveta, aby ste sa dač naučili a skúsili, lebo bez skúseností človek nikde nezájde. Keď vás Pán Boh šťastlive domov donesie, budete mi pomáhať kráľovať, tak žeby ste sa vy po mojej smrti, ako všetkému naučení a vo všetkom vycvičení, nemuseli trápiť, ako som sa ja dakedy trápil. Peniaze vám dám, koľko vám len bude treba; i dám vám na cestu každému jedného Buríka, aby ste nemuseli všade peši chodiť a tak ľahko sa nedokonali.“

Synovia pristali na otcovej vôli a hneď si aj deň ustanovili, kedy sa vyberú na tú ďalekú cestu. Keď už všetko bolo prihotovenô, odobrali sa od otca i matky, posadali na Buríkov a pustili sa do širokého sveta.

Išli oni išli za jeden čas vedno a chvalabohu všade sa im dobre viedlo. Ale tí dvaja starší nemúdre si počali robiť, lebo kde prišli, veľmi skvostne a nádherne žili, takže dosť skoro všetky peniaze potrovili. Tu s prázdnym mešcom odnechcelo sa im ďalej ísť, a že sa oni veru vrátia domov.

„Čo sa,“ povedá, „máme túlať po svete, doma nám bude lepšie.“

A nahovárali aj najmladšieho, aby sa tiež s nimi vrátil. Ale tohoto ťahalo len do sveta, a nedal sa im vonkoncom prehovoriť. Keď bratia videli, že nič s ním nepočnú, nechali ho tam a sami sa obrátili naspäť.

Vintalko, najmladší brat, bol smutný, že ho bratia tak nechali, ale len stúpal so svojím Buríkom vo meno božie ďalej. Práve slnko sadalo, keď prišiel ku železnej hore, a bol tam aj jeden železný most na ceste. Vintalko si pomyslel:

„Ej, tu by nebolo zle prenocovať, lebo neviem, či tu nájdem dáky dom alebo kolibu, ak ďalej pôjdem.“

A hneď prosto zišiel pod most železný. Zložil si šabľu aj druhú zbroj a trocha si oddýchol. Potom sa zabral do hory dákeho zajaca zabiť na večeru; čo sa i stalo. Vrátil sa zase pod most, zajaca upiekol i navečeral sa.

Po večeri mu ale dač prišlo na um, že tí jeho bratia dosť ľahko môžu na neho všakovô napovedať, čo je nepravda, a neborák otec by sa nad tým zarmútil. Tu on neveľa mysliac, vzal kus papieru a napísal svojmu otcovi, žeby neveril jeho bratom, ak budú na neho dač zle rozprávať, že žije a že je chvalabohu zdravý. Keď napísal, pokrútil ten papierik a svojmu Buríkovi ho položil do ucha a povedal mu, žeby sa tak ponáhľal, ako len môže. Ten sa ponáhľal dosť, ale tí dvaja predsa trochu skorej došli a otec sa ich hneď spytoval, kde sa podel najmladší brat Vintalko?

„Kdeže, Vintalko,“ povedali títo, „tam ho v jednej hore roztrhali vlci!“

Vtom pribehol zadychčaný Burík, rovno ku kráľovi a vytriasol ceduľku z ucha. Kráľovi to divnô bolo; zodvihol ceduľku a prečítal. Tu sa nahneval náramne a kázal tých dvoch starších bez všetkého práva zmárniť:

„Aby ste,“ povedá, „vedeli, čo je to, otca chcieť takto oklamať!“

Vintalko pod železným mostom sa uložil spať i usnul. Tu ale o polnoci strhol sa strašný vietor, huk a tresk, a to práve nad mostom, kde Vintalko odpočíval, nač sa i on prebudil a hneď svoju zbroj zháňal. A to letel jeden drak na tátošovi, ktorý sa mu nad tým mostom potkol. Drak sa na tom veľmi nahneval a začal svojho tátoša preklínať:

„Už od sedemdesiat rokov každý deň tadiaľto chodím na tebe, a to si mi ešte nikdy nevykonal, čo dnes. Či azda dakoho čuješ? Či je azda tu Vintalko dakde skrytý?“

Vtom vyskočil Vintalko spod mosta a ohlásil sa:

„Tu som, čože chceš?“

„Dobre, keď si tu,“ povie na to drak, „budeme sa biť. Lebo ťa už dávno hľadám, kde by som sa bol mohol s tebou strhnúť. Ale je všetko dobre, keď si len raz tu! Akože sa budeme biť: či na šable, či na buzogáne?“

„Ja nedbám, trebárs nač, nač tebe vďaka.“

„No, keď sa ty na mňa nechávaš, vezmi teda buzogáň do ruky a poď!“

Vintalko chytrý zalúčil svoj buzogáň do draka a hneď mu tri hlavy odleteli. Drak sa vám na to veľmi nakatoval, zalúčil svoj buzogáň, ale nič. Vtedy uchytil Vintalko svoju šabľu a stínal mu hlavy jednu za druhou. Ale keď mu už na ostatnú mieril, tu sa začal milý drak prosiť:

„Odpusť mi, Vintalko, daruj mi život, budem ti ešte dakedy na dobrej pomoci.“

Vintalko poslúchol; poodtínané hlavy mu naspäť pokládol, ktoré sa hneď prirástli. Drak mu zaďakoval a uchytil svoj necht z palca na pravej nohe, odrapil ho a dal Vintalkovi:

„Tu máš tento necht. Keď budeš dakde v dákom nebezpečenstve, len si naň a na mňa pomysli: Naraz ti príde na pomoc sedemdesiat regimentov drakov takých ako som ja, s deviatimi hlavami.“

S tým sa odobral od Vintalka, sadol na svojho tátoša a šiel svojou cestou.

Vintalko skočil pod most a ešte si kus odpočinul, kým sa zore začali zapaľovať, a keď sa brieždilo, už bol na ceste. Išiel on, išiel cez hory, doliny; i hneď sa zarmútil, keď si pomyslel na svojich dvoch bratov a zase sa len rozveselil a zaspieval si.

Poludnie sa približovalo, ale náš Vintalko ani nepomyslel na obed, len šiel tak, akoby ho najal až do samého večera.

I práve keď slnko sadalo, prišiel k striebornému mostu, a hneď tam bola aj strieborná hora. Vintalko sa len prosto pod most poberal. Poskladal všetko, čo len mal dáku zbroj na sebe, dolu a tak si vydychoval. Po chvíli sa zachytil do hory, žeby si dákeho zajaca ulovil na večeru, čo sa mu i pošťastilo. Vrátil sa pod strieborný most, upiekol zajaca, navečeral sa, až napokon sa uložil a usnul. Ale nezaveľa mohol pokojne spať, lebo sa zas veľký vietor strhol a hrmot ešte raz taký ako pominulej noci. Druhému by boli vlasy dupkom vstávali od strachu, ale Vintalko nič, lebo vedel, čo a ako bude. Vedel, že to blíza drak ide, ktorý nad touto striebornou horou panuje. Tu keď tátoš práve nad samým mostom letel, tak veľmi sa potkol, že drak temer dolu sfrkol z neho. Drak rozkatovaný začal strašne kliať:

„Bohdaj si tu prepadol, taký a taký daromník! Veď už stosedemdesiat rokov ako každú noc tadiaľto na tebe chodím, ale si mi toto ešte nikdy nevykázal, čo dnes. Či azda čuješ dakoho, či ká ti je jazerná strela?“

„Čujem veru,“ odpovedal tátoš, „a to Vintalka, ktorý i tvojho brata tamtej noci premohol.“

Drak rozjedovaný zavolá:

„Vintalko, poď von! Sprobujeme sa na buzogáne, kto je z nás inakší chlap?“

Vintalko mu zavolal nazad:

„No nechže sa ti stane po vôli!“

Vtom vyskočil spod mosta a naraz svoj ťažký buzogáň do draka zalúčil, takže drakovi tri hlavy odfrkli. Teraz tento zalúčil svoj do Vintalka, ale nič, nezhodil ho a buzogáň odletel a do zeme sa hlboko zaryl. Tu drak rozjedovaný chytil Vintalka cez poly a začal ho škrtiť. Ale Vintalko vrtký chlapík, vyšmykol sa mu a ako dakoľko ráz zaťal, iba mu jedna hlava ostala. Keď to drak videl, že sa veru Vintalko s ním nežartuje, tu ho začal o odpustenie prosiť. Vintalko mu odpustil, poprikladal mu poodtínané hlavy, ihneď sa mu prirástli.

Ako už bol drak zase celkom na mieste, vytiahol jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi:

„Na ti,“ rečie, „túto píšťalku! Keď budeš v dákom nebezpečenstve, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťalke! Hneď ti príde na pomoc sedemdesiat regimentov drakov takých ako som ja, s dvanástimi hlavami.“

S tým sadol na svojho tátoša, odobral sa od Vintalka a šiel svojou cestou. A Vintalko si ľahol spať, lebo ešte chvíľka bolo do rána.

Keď si kus odpočinul po veľkej bitke s drakom, zase sa len na cestu vydal, aby ešte viac sveta skúsil. Tak on putoval neborák celý deň o hlade a smäde a iba večer, keď sa už slnko na odpočinok bralo, prišiel ku zlatému mostu a pri ňom hneď bola aj zlatá hora. Tu on, čo bol hodne dokonaný, neveľa sa ozeral na tú krásnu horu, ale prosto pod most išiel a tam si oddychoval. Ale čože robiť? Hlad je veľký pán. Musel on len zase tájsť do hory si dač zastreliť, aby sa kus posilniť mohol. Po večeri zase ľahol, ale niak nemohol usnúť, a hoci aký smelý bol, predsa mu ono všakovak bolo pod tým mostom.

Keď sa už vietor počal dvíhať, hneď vedel, že to zase musí byť dáky drak, a bohdaj, ak nie tých dvoch tretí a najmladší brat. I videl už draka v oblakoch letieť najedovaného na svojom tátošovi. Buzogáň z oblakov na zem lúčal tak silne, že sa celá zem triasla a buzogáň mu až do oblakov od zeme odskakoval. Ale keď práve ponad samý most letel, i tomuto sa tátoš potkol. Tu drak rozjedovaný naraz skočil na zem a preklínal tátoša svojho:

„Ha, ty daromník naničhodný, už dvestosedemdesiat rokov, ako chodím každú noc tadiaľto. Ale si mi to ešte nikdy nespravil, čo dnes. Či azda čuješ dakoho?“

„Čujem, pane, čujem, a to Vintalka, ktorý je tu pod mostom a ktorý aj tvojich bratov včera a predvčerom premohol.“

Drak ho naraz von zavolal:

„Poď von, bratku Vintalko! Sprobujeme sa na buzogáne, ktorý je z nás inakší chlap.“

Vintalko vyšiel von a hneď buzogáň zalúčil do neho, i odleteli mu tri hlavy. Drak zalúčil svoj, ale ho nezhodil a ako buzogáň dopadol na zem, tá sa zatriasla a hory zahučali. Drak na tom veľmi nahnevaný chytil Vintalka cez poly a po pás ho šmaril do zeme. Vintalko vyskočil, draka stisol a po pazuchy šmaril do zeme. Potom uchytil šabľu a poriadkom mu hlavy stínal ako dáke makovice. Keď už dvadsaťtri hlavy na zemi ležali, vtedy sa drak začal prosiť:

„Odpusť mi, Vintalko. Predsa si inakší odo mňa, aj od mojich bratov.“

Vintalko mu odpustil; pokládol mu hlavy nazad a každá sa hneď prirástla, tak ako by ani nikdy nebola zoťatá bývala. Drak sa mu poďakoval, vzal jednu píšťalku a dal ju Vintalkovi:

„Na ti,“ povedá, „túto píšťalku! Keď budeš v núdzi a budeš pomoc potrebovať, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťalke. Hneď ti príde na pomoc sto regimentov takých drakov, ako som ja.“

S tým sadol na tátoša, požehnal Vintalka a letel svojou cestou. Vintalko si šiel odpočinúť, kým svitlo.

*

Ráno, keď sa počali zore zapaľovať, zase sa vydal na cestu. I prešiel on cez horu vysokú a tam sa mu otvorila veliká rovina, a na tej rovine na jednej lúke pásol jeden veľmi starý človek všakovô stádo: husi, kačky, kravy, voly, a čo ja viem, čo všetko. Tu on prišiel k tomu starému človeku a ten starý človek na Vintalkov pohľad sa veľmi zaradoval, lebo on poznal vo Vintalkovi velikú silu a udatnosť. I poznal ho napokon, že je to jeho vnuk. Radovali sa obidvaja, že sa takto spolu zišli, i vyrozprávali si, čo a ako sa im vodilo, až naostatok sa Vintalko spýtal:

„Ale, starý otec, komu že vy toto mnohô stádo pasiete? Veď vám je to veľmi ťažko takú zberbu zavracať.“

„Hej, syn môj, veď som ja to už privyknutý a ja toto každý deň len do poludnia pasiem; lebo tamto v tom zámku býva jeden kráľ, ktorý je najmocnejší na celom svete a iba je taký malý ako mravec a volá sa Grošokráľ, alebo Čierny mravec. Tak ten má jednu mater, tá každô poludnie príde sem, jednu gambu zapne do zeme a druhú do neba a ja jej toto stádo musím do úst hnať.“

„Starý môj,“ ohlásil sa na to Vintalko, „viete čo? Vžente ma ta dnu, teraz je práve poludnie, však ja jej spravím poriadok.“

Starý otec pristal na to, čo jeho vnuk Vintalko povedal; a keď prišla kráľova mati, jednu gambu zapäla do zeme a druhú do neba a starý jej hnal to mnohô stádo do úst, tu i Vintalko ta dnu vbehol so stádom.

I pomyslel si on na draka deväťhlavového a na jeho necht. Naskutku sa pri ňom ustanovilo sedemdesiat regimentov drakov a spýtali sa ho:

„Čože žiadaš, pane náš najjasnejší?“

Vintalko povie:

„Rozvláčte túto strigu po všetkých pustatinách tak, aby ani chýru ani slychu o nej nikdy nebolo.“

A draci to hneď všetko navlas vykonali. Potom odišiel Vintalko so svojím otcom do jeho domu, ktorý na tej istej lúke stál a tu sa jedno druhô spytoval o tom Grošokráľovi a že či by on mohol ísť hore, ten jeho zámok vidieť.

„Môžeš,“ odpovedal mu starý; „tam slobodno každému ísť, kto len chce; ale sa len, prosím ťa, nedávaj do neho, a trebárs by si ty ešte raz takú pomoc mal, ako máš, ten by vás všetkých prevládal, lebo keď ten raz svojím korbáčikom švihne, naskutku je všetko mŕtvo.“

Vintalko sa nemohol strímať a hneď popoludní odišiel hore na Grošokráľov zámok. Keď ku bráne dochádzal, Grošo práve išiel domov z poľovačky. Tu sa Vintalko veľmi rozosmial, keď zazrel toho skrčeného pľuhavého mravca a nemohlo sa mu to do hlavy spratať, že by v takej malej potvore taká moc bola. Osmelil sa, zalúčil svoj buzogáň, ale ho netrafil. I naraz zatým na píšťalke i na jednej i na druhej zapískal; na necht i na všetkých troch drakov si pomyslel. Hneď sa jeho regimenty pred ním ustanovili a začali driapať Grošokráľa. Ale ten iba raz švihol svojím korbáčikom, tu hneď draci i s Vintalkom vedno ako muchy popadali na zem a Grošo odišiel do svojho zámku.

Vintalko, ktorý len omdletý bol, sa o jednu chvíľu pozbieral a rovno k svojmu starému otcovi šiel, ktorý ho už vyzeral a ťažko čakal, a keď videl, že ide, bol rád. Ale mu hneď predsa divno bolo, že čo je to za príčina, že si len tak pomaly a s nechuťou vykračuje, a akonáhle k nemu došiel, hneď sa ho spýtal:

„Však si sa dával do neho, syn môj?“

„Ej, dával, dával! Bohdaj ten tam bol skazu vzal! Veď nás ten všetkých zmietol s tým svojím korbáčikom, ako muchy.“

Starý mu dal hneď dač vypiť, od čoho pod chvíľkou celkom ozdravel.

Na druhý deň ale zavčas rána poslal Grošokráľ jedného sluhu, žeby Vintalko naskutku prišiel hore na zámok. Vintalko sa pobral a šiel. Keď už bol v kráľovej svetlici, tu Grošo zle-nedobre začal na neho volať:

„Ako sa ty opovažuješ proti mne a na mňa sa oboriť, veď ťa hneď tu usmrtím, ty daromník jeden. Ale vieš čo? Jestli mi tú a tú paničku ukradneš, darujem ti život. Jestli ju ale nedonesieš, syn smrti budeš. Dávam ti jeden deň. Rozmysli si a príď mi povedať! Všetky prípravy na cestu ja ti opatrím.“

Vintalko sa vrátil k starému otcovi a ponosoval sa mu, ako nakladá s ním jeho hlavný Grošo a čo mu rozkázal vykonať. Žeby mu dač poradil, ako by on tú a tú paničku, ktorá za tým a tým morom býva, mohol dostať. Starý otec mu na to povedal:

„Choď nazad do zámku a povedz Grošokráľovi, nech ti dá jeden taký koráb spraviť, akého ešte nebolo na svete, a do neho najkrajší tovar od výmyslu sveta, aký len môže byť. A nech ti dá k tomu aj vojsko, čo ťa bude cez more do tej ďalekej krajiny sprevádzať.“

Vintalko sa za radu poďakoval a oznámil toto všetko Grošokráľovi. Kráľ, ako najmocnejší na celom svete, iba rozkázal a hneď všetko bolo pripravenô.

Vintalko si sadol na prihotovený koráb a šťastlive sa preplavili ku druhému brehu. Tu hneď pod tým kaštieľom zastavil koráb, kde tá pekná panička bývala. Na druhý deň povykladal najkrajší tovar a pod chvíľou po celom meste sa rozleteli chýry, že ešte nikdy takého kupca s takým tovarom tu nebolo. Tu naraz ani nezvedel, len keď prišla aj tá pekná panička, jedno druhô si kupovať a Vintalko, ako ju zazrel, naraz k nej priskočil a hin ju do samej ostatnej izby zaviedol, kde bol medzi všetkým najinakší tovar. Vtom ale ako ju do tej izby zaviedol, naraz dal znamenie, žeby pustili koráb a hnali morom širokým, ako len môžu.

Milej paničke sa tovar veľmi páčil, a už toľko bola pokúpila, že jej ani mešec nestačil. Tu sa obrátila ku slúžke, aby jej prebehla ešte domov pre peniaze. Ale tá, ako vyskočila von z dvier, hupla do mora.

Vintalkovi nebol čas dlhý pri takej peknej paničke a jej ešte ani tak.

Ani nepomyslela na to, čo a ako sa s ňou deje, iba keď už prešli more a pri brehu zastali, vtedy si vzdychla i povedala Vintalkovi:

„Vintalko môj drahý, radšej by som bola za teba tisíc ráz išla, ako za toho pľuhavého mravca jeden raz.“

Ale bolo darmo. Vintalko ju vyviedol z korábu a oddal Grošokráľovi. Kráľ Vintalka pochválil i zaďakoval mu a k tomu mu ešte povedal, žeby každý deň prišiel na zámok, keď on pôjde na poľovačku, lebo že si mladú nevestu nechce samú nechať, aby jej nebolo otupno.

Na druhý deň Grošokráľ išiel hneď na poľovačku a Vintalko k jeho neveste i dohovárali sa o všakovom. A keď Vintalko videl, že ona vonkoncom toho Grošokráľa nechce, tak jej povedal, žeby ho len prosila a spytovala sa ho, v čom tá jeho moc záleží?

Grošo sa z poľovačky vrátil a Vintalko zase len odišiel k svojmu starému otcovi na lúku, i tam bol až do druhého dňa. Nevesta ale Grošokráľova, len čo dnu vkročil, hneď ho začala objímať a bozkávať, a potom sa ho spýtala:

„Duša moja, nože mi len povedz, v čom tá tvoja veľká moc záleží?“

On jej na to spredku všakovô zháňal. Ale keď ona tomu veriť nechcela a už ho bola domrzela s tým mnohým opytovaním, len jeden raz dupol nohou, i hneď tam zamdlela.

Na druhý deň, keď Vintalko prišiel, všetko mu vyrozprávala. Ale on ju zase len naviedol, žeby sa len ešte poznovu spytovala. Tu ako sa zase vrátil, tá ešte krajšie okolo neho. Grošo, čo ju veľmi rád videl, napokon jej vyjavil všetko.

„Tam a tam,“ povedá, „na tej a tej lúke, pod tým a tým vrchom, jesto jedna studňa, ktorá je všade dookola drahými kameni obkladená. Ja tam chodím každý od Boha deň na poludnie a z tej studne mi vyjde v ústrety jeden jeleň, ktorý mi nesie holbu vína a jeden ručník. Keď to víno vypijem, jednou stranou ručníka sa utriem, vládzem pol svetom. A keď sa i druhou stranou utriem, vládzem celým svetom.“

Nevesta Grošova toto všetko vyrozprávala Vintalkovi, hneď akonáhle prišiel. A Vintalkovi nebolo viac treba. Naraz na poludnie zabral sa na tú lúku k tej studni. Jeleň mu vybehol v ústrety a zavolal ľudským hlasom:

„Chvalabohu, že už nebudem musieť tej čierbej potvore slúžiť, ale že budem mať pána nad pány hodného!“

I podal mu víno, to vypil, podal mu i ručník, ktorým sa utrel jednou stranou, hneď vládal pol svetom; utrel sa i druhou stranou, vládal celým svetom.

Keď sa domov navracal, Grošo práve išiel z poľovačky. Tu ho predstal, zhodil z koňa a hneď dušu vypustil.

Vintalko potom bol miesto neho kráľom. S peknou nevestou sa zosobášil a odpísal svojim rodičom. Tí prišli a on spojil jedno kráľovstvo s druhým a bolo veľkô kráľovstvo. Starého otca i vlastného otca vzal k sebe do zámku. Potom žili, kraľovali i kraľujú, ak nepomreli, až dosiaľ.


Čítajte viac: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/33#ixzz4ydRnibIC