Smrť kmotra a zázračný lekár

Kde bolo, tam bolo, v jednej tesnej doline bolo, do ktorej celý boží deň leda raz slnce nakuklo. Stál tam drevený domček a v tom domčeku býval ovčiar, čo mal na každý prst dvoje detí, ale chleba už nemal, ani čo by za necht spratalo sa. Dakedy, vraj, mával sa dobre a živil sa ovčím mliekom aj mäsom: ba i chleba ešte nakúpil, keď tak pri konci týždňa zaniesol hrudy syra, oštiepky a parenice do mesta a tam všetko za dobrú cenu popredal. Ale toľké deti kohože by nevyjedli? Pomaly pomíňali sa všetky ovce na zárez a syra nebolo ako dorábať, nebolo teda kde vziať ani do seba ani na seba. A keď už potom ani na prsty nedali sa vyrátať tie páriky hladných deťúreniec, ale žena zľahla mu už s dvadsiatym štvrtým, vtedy ešte len bola bieda nad biedy! Nikto viac neozrel sa oňho. Deti vrešťali, ktoré na peci, ktoré pod pecou, ktoré v ktorom kúte. Žena stenala na slame a len to jedno honila[87], čo z toho bude, keď im už nemá kto ani to dieťa do krstu zaniesť. Ovčiar by bol deti ešte voliako spokojil, aby len šli spať, že naráno najedia sa po hrdlo, bo že bude krstenie; ale tá žena, tá mu už len húdla a uspokojiť sa nedajbože!

Poď on ešte raz po všetkých susedoch a známych modlikať sa, ale veru v ten večer nadarmo sa ustával. Nevrátil sa ani domov, ale pustil sa do pustej noci, že koho stretne, toho volať si bude vo kmotry. Kráča, stúpa a znoj mu tečie z čela! Už mohlo byť okolo polnoci a ešte živej duše nestretol. Všetka jeho bieda poschodila mu na pamäť a začal božekať, bedákať, z čoho on na ráno to krstenie pripraví, ako on ukáže sa žene na oči bez tých kmotrov.

Raz ozve sa mu za chrbtom hlas:

„Nenáhli, neujdeš!“

Ozrie sa, — a tu len tak zmihoce sa mu v očiach stvora vysoká, vyziabla, bielou plachtou zastretá, ako čo by aj tam bola, aj nebola.

„Milý mocný bože! Ktože si, čože si tu pri mne?“ zavzdychlo sa mu.

„To nikdy neopytuj sa, kto som, čo som,“ vraví tá stvora. „Ja som naveky každému človeku za chrbtom! Povedz radšej, čo tak božekáš a bedákaš?“

Tu vyrozprával bedár všetku svoju biedu, lebo jemu už všetko jedno bolo komu, len či už mal, ako vyžalovať sa tak od srdca.

„Keďže je tak,“ povie tá stvora, „ja ti už len pomôžem. Ale vidíš, dar za dar a zadarmo nič. Nuž aj ty mne voľač kvôli urobíš. Idem ja až hen spoza mora a prvý raz na svete ustala som, čo náhlim sa sem za horu do mesta. Ak ma na chrbte zanesieš a čo len pred bránu, pomôžem ti; ibaže nesmieš zastenať, že som ti ťažká. Ak raz zjajkneš podo mnou, nebude z nášho kmotrovstva nič.“

Utrápený bedár zdvihol oči a tu zdalo sa mu mesto už len na tri kroky.

„Ej,“ pomyslel si, „bol by aj to beťah, ak by mne táto chuderka mala oťažieť na tých dakoľko krokov, veď ja dakedy vláčil som centy syra na pleciach.“ — Ihneď privolil.

Stará chuderla bola mu už na chrbte a zdala sa mu byť ľahučkou ako pierce. Kročí s ňou prvý krok, tu mu oťažie ako sto centov a kolená podlomia sa mu.

„Človeče, či som ti ťažká?“ opytuje sa stará.

„Ach, nie!“ chcel povedať zrezka, ale ledva to vystenal. V tom okamžení odľahčela mu ani pierce.

Kročí druhý krok a kolená podlamujú sa mu zase; bo tá na tom chrbte oťažie mu ešte raz toľme a len opytuje sa, akoby nič nebolo:

„Človeče, či som ti ťažká?“

Ledva vysilil z hrdla, že „nie“, ale v tom okamžení zdalo sa mu, že už nič nenesie.

Kročí tretí krok, ale ho dokročiť nevládze, bo tá na chrbte priľahne naňho toľkou ťarchou, že len zadusiť. A ešte opytuje sa:

„Človeče, či som ti ťažká?“

„Jaj, Bože môj!“ skríkne človek od ľaku, bo už inak neprichodilo mu, kremä priznať sa, že je veru ťažká. Ale v tom i bremä zmizlo, i vidí on, že sú veru už pred bránou.

Ozrie sa na tú divnú stvoru a vidí ju pred sebou všetkým činom takú, ako už o nej slýchal: temä holé, miesto očú jamy, čo by päsť vošla do nich, miesto nosa len diera doprostred tvári, zuby ako koly, hrdlo iba kostonky[88], rebrá holé, nohy ako dve palice, v dlhej suchej ruke ostrá kosa, — a celá kostrba[89], čo pohne sa, to kosti hrkocú, akoby zosypať sa mali na hromadu.

I uhádne, že to pokonná[90] kmotra každého človeka — Smrť! Chce utekať, ale nohy prikované k zemi, chce volať na ratu, ale mu jazyk onemie. A Smrť ozve sa:

„Mňa si niesol, človeče, a vidíš, že i mňa uniesť vládzeš. Ja som tvoja kmotra naveky. Ale tebe budem od týchto čias ešte vernejšou ako trebárs komu druhému. A neboj sa ma! Čo som sľúbila, splním; len či si nepovedal, že som ti ťažká. Žeby som ukázala sa naráno za bieleho dňa pri krste tvojho decka, o tom síc nech ani nesníva sa ti. Lež poradím ti, ako aj kmotrov dostaneš, aj deti nachováš, aj pôložnicu opatríš, aj sám dobre obstojíš. Len ani jedinkého slova nepusť pomimo, čo ti ďalej poviem.“

„Počujže teda,“ rečie Smrť. „V tomto meste leží kráľ chorý na úmor. Ani mu dokonať, ani mu ožiť, kým ja k nemu nekročím. Náhlo mi bolo ešte len pred chvíľkou zoťať ho mojou kosou, ale pristavilo ma tvoje božekanie. Tebe kvôli mu nateraz odpúšťam. Naber si ty tej zelinky, čo tu okolo rastie, kadiaľ si ma niesol. Iď s ňou rovno do paláca a oznám sa, že ty kráľovi pomôžeš. Mňa uvidíš stáť pri jeho nohách. Nuž len pospieš si a pomäj tú zelinku chorému nad hlavou! Ja odstúpim a ten stane na nohy. Dajú ti hneď, čo si zažiadaš; ty ale zažiadaj si, len koľko ti treba, aby si aj ženu aj deti opatril. — A od týchto čias toto bude tvoje remeslo. Budú ťa rozvážať na všetky strany ku chorým, pri každom iba na to pozoruj, či mňa pri nohách a či pri hlave človeka zazrieš. Keď budem pri nohách, urobíš, ako ti pri tomto prvom kážem a každý ozdravie, keď ale ja pri hlave chorého zastanem, ten je už môj, tomu už dohára, ty iba staň si k nemu a prežehnaj ho, aj seba. No ale budem ti na pomoci a ty v krátkom čase zbohatneš. Iba vieš čo, človeče? Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš!“

Vtom zadul tichý raňajší vetrík a o kmotre Smrti nebolo viac ani šľaku ani znaku.

„Pane Bože, či to len tak snilo sa mi a či bolo naozaj?“ zavzdychol si človek. „A veru najskôr bude to naozaj, lebo ma ešte všetko telo bolí, čo som ju niesol.“

Bieda ho i krem toho poháňala, nuž chytro nazbieral tej zelinky tam, kadiaľ tú Smrť niesol, a poponáhľal sa do mesta, pravo do kráľovho paláca. — Tam bolo plno ľudstva nahrnutého, čo už od večera iba na to striehli, kedy kráľ dušu pustí. Všetci iba na prstoch chodili, ale nebránili ani cudziemu človeku pristúpiť až ku posteli. Kmotra Smrť stála pri nohách. Nikto ju nevidel, iba náš bedár a ten zaradoval sa, keď mu ešte aj pokývala, aby len urobil, čo urobiť má. Pomäl zelinku kráľovi nad hlavou — a hľa! milá vôňa miesto umrlčiny rozniesla sa po celej palote. Smrti už nebolo a milý kráľ posadil sa a pýtal jesť. O chvíľku obliekol sa a chodil ako celkom zdravý. Všetko to vypratalo sa von, ostal tamdnu kremä náš zázračný lekár a kráľovi domáci.

„No, človeče, kto si, odkiaľ si, nevieme,“ hovoril kráľ, „ale ktokoľvek si, dobrý skutok si urobil nado mnou, len čo už teraz žiadaš za tvoje ustávanie?“

Bedár rozpovedal kráľovi všetku svoju biedu. Kráľ hneď kázal priahať do koča, nasypal mu plný koč peňazí a riekol:

„Iďže teda, keď ti je tak naponáhlo. Zavolaj si kmotrov, viem, že ti už prídu. Na krštenie zavoláš trebárs aj mňa, miesto toho, čo bys’ mne ty bol býval na kare. A len nezabývaj aj druhým tak pomáhať ako mne.“

*

Od toho času bolo všetko inak u dakedajšieho bedára z dreveného domku v tesnej doline. On stal sa zázračným lekárom, vychýreným na všetky strany sveta. Bo kmotra Smrť pomáhala mu verne, a kde zavolali ho liečiť, tam len k nohám chorých stávala. Ľahko mu bolo zázračnú zelinku pomäť a peniažky odkladať. Z tesnej doliny preniesol sa na bývanie do mesta, z drevenej chyžky do hrdých svetlíc. O biede a smrti ani chýru v jeho dome. Kmotra jeho k nemu ani nenakukla.

Ale čože, keď to človek i stvrdne i zhrdne, len či dobre vodí sa mu! Dakedajší bedár z tesnej doliny v meste tiež zhrdol i stvrdol. Zbohatnúc kremä tých liečil, čo mu vopred a dobre platili. To kmotru Smrť mrzelo. Jednak ho vopred varovala, aby chránil sa lakomstva, lebože zhynie. Ani inšie neostávalo už naposled, len aby toto naplnilo sa aj na ňom.

Raz ochorel zase ten istý kráľ, čo prv. Vyhlásili všade, že kto by ho vyliečil, dostane plné vrece dukátov.

„Plné vrece dukátov!“ to šklblo naším lakomcom. Poď on pravo do kráľovej paloty. Ale tu ešte len dvere otváral, už mu kmotra Smrť od hlavy kráľovej pohrozila, že on tam viac prístupu nemá. Iným časom bol by bál sa prestúpiť jej zákaz. Hej, ale teraz tam stálo aj plné vrece dukátov pre toho, kto by od kráľa smrť odvrátil. Nehľadel on na Smrť, iba na to vrece. Rozkázal hneď štyrom mocným chlapom, aby posteľ pochytili a odrazu zvrtli, žeby kráľ dostal sa nohami k jeho kmotre. Sám ale priskočil už teraz k hlave kráľovej, pomäl nad ňou zázračnú zelinku, prv ako kmotra Smrť z miesta na miesto preskočiť mohla — a milý kráľ ozdravel aj teraz.

Bolo to už k večeru a zdravý kráľ zdržiaval nášho zázračného lekára u seba, že kde by šiel proti noci. Ale lakomca pálili tie dukáty, chcel ich čím skôr doma na hŕbke mať. Nedal zadržať sa, pobral sa nočnou hodinou do domu.

Ide, ide, a čo ďalej ide, to väčší mrak padá na hory. Nevidí už ani pred seba, ani za seba. Nie div, že cestu pomýlil a zblúdil ani sám nevedel kde. Zamotal sa do jednej tesnej doliny a na konci k jednej temnej diere. V strachu pred nocou utiahol sa do nej. A tu ti, ako na varte, stojí kmotra Smrť pred ním a víta si ho:

„Vitaj, kmotríček môj premilený, vitaj! Dávno čakám v tomto mojom paláci už len na teba. No keď si mi len došiel! Ale nestrachuj sa ma ani najmenšie, veď mňa jednak žiaden neobíde, ani ty si ma raz obísť nemohol. Ale ani o to neboj sa, že by u mňa svetla nebolo. No, čo desíš sa!“

A tu pojala ho pekne za ruku a voviedla ďalej dnu ako do nejakej paloty. Tam ako v nejakom nádhernom kostole plno voskových sviec horí po stenách navešaných: jedny ešte len čo zažínajú sa, druhé už blčia, ako najkrajšie a veselo, tretie spolovice už odhorené, nešľahajú už tak plameňom, ale svietia a horia ticho, pomenšie, štvrté rozlievajú sa a dohárajú.

Nášmu človeku vzdychlo sa tu zhlboka! Keď trocha opamätal sa, zhodil z pleca to vrece dukátov, pod ktorým paril sa až dotiaľ. Potom posmelil sa a začal takto aj opytovať sa o jednodruhom:

„Ale kmotrička, čože vy to tu máte? Načože vám toľko tých sviec?“

„Hja, kmotríček môj, to je tak. V mojich palotách horí pre každého človeka svieca života. Ktorí rodia sa ešte len na svet, tých sviece teraz zažínajú sa, ktorí žijú a mladnú, tých sviece veselo horia, u ktorých už popoludní, tichšie im to svieti, a k večeru života, vidíš, že aj tuná každému dohára. Pozri naprostred paloty na tu velikú sviecu, tú zažala som aj proti mojej vôli tomu kráľovi, ktorého si teraz vyliečil.“

„A moja svieca že je ktorá?“ opýta sa on naskoro.

„A veru tá vpravo, vedľa kráľovej sviece,“ povie mu Smrť.

A tá svieca ti mu už dohárala, len stoľko, že nevyhasla. Milého lakomca iba striaslo, že či by ozaj už len taký kúštik toho mal! Začal prosiť a modlikať sa:

„Ach,kmotrička Smrť, lenže mi len zažnite aspoň pol sviečočky ešte. Rád by som si požiť pri týchto dukátikoch. Nože no, aspoň kým si ich domov zanesiem!“

Ale Smrť uprosiť sa nedala. Tu lakomec, čo nasilu chcel žiť, pochytil sám druhú sviecu a chcel si ju zažať na tej dohárajúcej. Ale čože? Ruky už triasli sa mu, iba čo dohárajúci knôtik sám si postrčil a vyhasil. Bolo po ňom!

Čítajte viac: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/33#ixzz4z0I...