Hrdopýška

Bolo, bolo, ale neviem kedy. Stará Ťapa o tom znala. Ale keď som sa jej spytovala, riekla, že zabudla, až od mlčania aj na tŕň vychudla, aj umrela, o tom mi predsa povedať nechcela.

Pri zelenom háji stál malý drevený domček a v tom domčeku bývala chudobná vdovica s jedným jediným chlapčekom. Jej nebohý muž býval horárom, a kým ten žil, nevedeli, čo je to psota. Ale po jeho smrti všakovak sa im krútilo. Nevoľná mati chodievala do hája, to na jahody a maliny, to na hríby a lieskovce a dobrí ľudia jej nadávali za to tu kus strovičky, tam kus múčičky, omasty a mliečka.

Kým ona takto hore-dolu chodila, chlapček sa pekne sám bavil v izbe, alebo vyšiel na dvor a tam sa ihral.

Raz tiež ostal takto samotný a matka mu bola naručila, aby kým sa domov vráti, nalámal suchého rážďa na oheň, čo vo dvore na hromade ležalo. Ako to rážďa začal lámať, tu sa spopod neho vytiahol jeden veľký had a plazil sa chytro ku jednej rozpuknutej skale i skryl sa tam. Chlapcovi sa ten had veľmi zapáčil a bol by sa chcel s ním poihrať. I šiel a sadol si pred tú skalu, že sa mu azda ukáže, ale veru milý had nechcel vykuknúť. Od tých čias chodieval každý boží deň vyzerať ku tej skale a kládol popred dieru zo svojho jedla, len aby toho hada vyvábil.

V jedno ráno mu nechala mať za tanier sladkého mlieka. On chytrý, odniesol tanier pred dieru a zastal si obďaleč. Hadovi to mlieko zavoňalo. Vyliezol von a pomaly sa priplichtil ku tanieru. Ako chlapec hada zazrel, od radosti dobre z kože nevyskočil a díval sa, díval na neho, kým len všetko to mlieko nevypil. Keď bol tanier prázdny, had sa skrútol a šuchol zas do diery. Náš chlapec ale bol rád, že našiel spôsob hada vyvábiť, a kedykoľvek mu matka mlieko nechala, naraz bežal s ním ku diere a sám radšej o hlade býval.

Ked sa takto častejšie vídali, had ostal celkom krotkým a napokon už aj zo samej chlapcovej ruky jedával. Toto kamarátstvo trvalo medzi nimi za mnohé roky. Pod tým časom chlapec vyrástol na hodného šuhaja, ale neborák had ostarel veľmi a ostatná hodina sa mu blížila. Ako ho zas v jedno ráno išiel navštíviť, už sa ledva vytiahol von z diery a takto smutným hlasom k nemu prehovoril:

„Janko, Janko! Rád by som ešte s tebou aj ďalej tuto žiť, ale darmo — mne je už raz koniec. Ale aby si mal odo mňa pamiatku, chcem sa ti napokon za tvoju lásku odslúžiť. Tu máš tento klobúčik, túto píšťalku a túto sekerku. Keď si ten klobúčik na hlavu položíš, dostaneš strieborné vlasy. Keď na píšťalke zapískaš, musí každý tancovať, kým ju len od úst nevezmeš. A keď sekerke zavoláš: „Sekerka, rúbaj!“ bude rúbať, kým jej len nepovieš: Dosť!“

Ako to had doriekol, bolo po ňom.

Jankovi šlo do plaču za starým kamarátom, ale keď videl, že už inak nebude, odniesol ho do jeho diery a tam ho skalami zamuroval.

No ešte to nebol ostatný smútok pre neho. O krátky čas mu zomrela aj dobrá mati a on ostal samotný ako palec. Už ho tu teraz zhola nič netešilo. Tak len vzal k sebe tie tri veci, čo mu starý had poručil, a pustil sa do sveta, že si ide dáku službu hľadať.

Chodil on dlho sem i tam a prešiel nejednu dedinu, nejedno mesto, ale nikde nič nemohol vybadať. Naveľa, naveľa dostal sa na jeden briežok, a tu sa mu zďaleka zablyšťali strieborné makovice veličizného zámku. Zradoval sa nad tým veľmi a vzdychol si zhlboka:

„Azda sa mi, azda, podarí nájsť tuto dávno hľadaný pokoj!“ Ale to bol nešťastný zámok, v ktorom už sila ľudstva pohynula. Lebo kto sa ta raz dostal, viacej sa živý nevrátil. To, pravda, náš šuhaj nevedel a on sa pustil veselo dolu briežkom, rovno ku samému zámku. Ako ku bráne prišiel, hneď sa dal ohlásiť u pána a ponúkol sa mu do služby. Pán ho veľmi vďačne videl a povedal mu:

„Dobre, syn môj, dobre! U mňa sa ti nájde služba. Môžeš moje ovce pásť. Ale ti popredku musím povedať, že je to nie ľahká vec. Ak si nie šuhaj smelý a mala by ti dajedna skapať, radšej sa ani na to nedávaj!“

„Ej, čože by tam skapala,“ ohlásil sa Janko, „ja ich budem vedieť zavarovať.“

A kráľ mu na to:

„Dobre,“ vraj, „keď sa tak úfaš; môžeš ich vyhnať trebárs hneď ráno. Na každej visí strieborný zvonček a ony ťa samy povedú na pole, kde sa majú pásť. Ty všade len za nimi choď! A keď ich statočne zavaruješ, v nájme nemáš mať krivdy, ja ti za službu dobre zaplatím.“

Tak už mal Janko istô miesto a bol rád. Hneď mu ukázali, kde bude bývať, aj dobrú večeru mu dali. Po dobrej večeri skoro si ľahol spať, lebo z dlhej cesty bol ustatý veľmi a zišlo sa mu vydýchnuť. Ale len čo zdriemol, hneď ho zobudil strašný sen. Potom už celú noc nemal pokoja, bo sa jednostajne zo sna strhával. Ešte sa len brieždiť počalo, už bol na nohách. Postavil si na hlavu ten klobúčik a vyšiel von, že sa dookola poobzerá.

V zámku ešte všetci spali, iba pánova dcéra bola už hore a kukla práve von oblokom. Tu jej do očí padol Janko, šuhaj švárny ako kalina a strieborné vlasy sa mu len tak jasali. Temer ani vlastným očiam neverila a dívala sa, dívala na švárneho šuhaja, kýmkoľvek sa na druhú stranu neuchýlil. Tu ju prenikol žiaľ a vzdychla zhlboka.

„Ach, škoda ťa, šuhaja, škoda! I ty si sa musel sem dostať, aby si na večné veky zahynul!“

Odvrátila sa od obloka a bielou šatkou si utrela slzy.

Janko sa vrátil dnu. Klobúčik skryl do kapsičky a obliekol sa do pastierskych šiat.

Po chvíli vypustil ovce so striebornými zvonci a šiel za nimi pomaly, ako mu kráľ bol rozkázal.

Sotva dakoľko sto krokov prešiel s nimi, už zďaleka videl široko rozprestrenú rovinu, ktorá všetkým činom tak vyzerala, akoby ju na medeno zafarbil. To sa volalo pole medenô.

Ovce sa obrátili v tú stranu, a keď prišli na to pole, začali sa pásť. Janko sa oprel o svoju sekerku a díval sa, ako si chutne šklbkajú tú medenú trávu. Ale tu zrazu počne vietor fúkať, čo ďalej, to horšie. Ovce sa do hŕby zbíjajú, krútia a bľačia a v poli sa všetko vetrom hýbe. Janko nevedel, čo to má znamenať, a ledva sa už na nohách držal. Tu zazrie od východu veliký čierny oblak sa valiť.

„No, to bude za príval,“ myslí si; „kdeže sa tu, hriešny človek, skryť?“

Ale nebol vám to oblak ani príval. Len zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, zatrepoce nad ním šarkan so šiestimi hlavami a strašne zavolá:

„Kto ti to dovolil do tohoto pastviska ovce hnať? Nevieš, že som ja pánom tohoto poľa, a kto sa mi opováži škodu robiť, že ten tu musí skapať?“

A vtom už natŕčal pazúry, že ho ide roztrhať.

„No len, no,“ ohlásil sa Janko, „lenže sa tak veľmi nenáhli! Ale mi dovoľ, aby som ti na tejto píšťalke ešte aspoň raz zapískal.“

„To môžeš,“ zadudral šarkan a Janko začal na píšťalke preberať.

Ako prvý raz zapískol, šarkan sa strhol. I počne sa pomaličky z boka na bok kývať, a čo ďalej pískal, tým väčšmi sa musel natriasať. To sa mu vonkoncom nepáčilo, ale čože robiť, keď žily v ňom ihrali? A Janko mu s tým väčšou chuťou len pískal a pískal. Keď už bol celkom vykonaný a už len tak jachtal, zavolal na Janka:

„Dosť už, dosť! Veď vidíš, že sa ledva prevaľujem. Ja ti už nič neurobím, len ma nauč na tej píšťalke pískať.“

„No, veď je nič,“ povie na to Janko. „Ale tvoje pazúry sú nesúce na to, iba ak ich dáko na tenšie spravíme.“

„Rob, čo chceš s nimi, len ma nauč prepletať,“ privolil šarkan.

„Dobre.“ Stál tam neďaleko jeden peň. Do toho Janko svoju sekeru zaťal, takže sa hodne nadštiepil.

„No, sem si vopchaj tvoje drapľavé pazúry.“

Čo keď šarkan urobil, šuhaj chytro vytrhol sekerku a pazúry ostali v klepci.

„Ej, kýho čerta ty to so mnou chceš vystrájať?“ zavolal nahnevaný šarkan.

A Janko mu povie:

„Len pozhovej málo, hneď to bude. Ale mi skorej povedz, čo mi dáš zato, keď ťa naučím pískať?“

„Ej, čert tam po pískaní,“ metal sa šarkan, „len moje laby osloboď.“

A Janko mu zas povie:

„To nejde tak ľahko, ešte si trochu musíš povýskať.“ Šarkan už nemohol ďalej od bolesti:

„Pusť ma,“ povedá, „radšej ti dám jedno medenô jabĺčko a jeden prútik, ktorým keď ho uderíš, hneď sa ti ono obráti na medený zámok, a tam nájdeš, čo len budeš chcieť.“

„A kde máš to jabĺčko,“ spýtal sa Janko.

„Hľa, tamto leží v kríku i s prútikom.“

Šuhaj pobehol ta a hneď šibol prútikom jabĺčko i v tom okamžení stál pred ním utešený medený zámok. Vnišiel do brány, tu hneď všetka čeľaď okolo neho a spytuje sa:

„Čo rozkážete, mladý pán?“

On im nerozkázal nič, len sa pobral rovno hore schodmi, poprechodil všetky izby, popozeral, kde aká drahá vec, a nechal všetko na mieste, iba si jedno pero vzal, čo na stole v medenom pohári stálo. Potom vyšiel von, šibol na zámok prútikom a ten sa zas premenil na jabĺčko.

„No, to je dobre,“ povedal šarkanovi; „ale ty mne ešte viacej musíš dať. A ty, milá sekerka, rúbaj!“

I hneď sekerka začala rúbať a stínala do radu hlavy. Len keď už na ostatnú mierila, zavolal šarkan:

„Všetko toto pole ti dám, len mi aspoň túto jednu hlavu nechaj!“

Ale Janko i tej jednej neveril, teda sekerke nezabránil ďalej ťať. Keď bolo po šarkanovi, obrátil sa zase ku svojim ovciam. Tie sa už teraz pokojne pásli a okolo večera samy sa skrútili nazad. Šuhaj si zapäl to pero z medeného zámku za klobúčik, a tu od veľkého blesku zasmial sa celý kraj. Tak podperený stúpal veselo domov. Ale keď už neďaleko zámku boli, ten klobúčik a to pero zase skryl.

V zámku nevedeli pochopiť, čo to za príčina, že ovce tak dlho nejdú, keď predtým ešte ani obed nebol, už pribehli domov. Tu keď sa Janko s ovcami ukázal, vyvalili oči, ako sa to mohlo stať, že tento tam nezahynul. Ale kráľ bol veľmi rád, že takého chlapa ku svojim ovciam dostal, pri ktorom mu ani len jedna neskapala.

Keď už ovce pozatvárali, pribehla panička k Jankovi a takto ho osloví:

„Hej, pastieru, kdeže máš to pero, čo sa od neho všetko tak jasalo? Dajže mi ho, daj!“

„Oj, veď som ja žiadne pero nemal; veď som ja v takom poli pásol, kde žiaden kvietok nebol,“ vyhováral sa Janko.

Ale tá sa tak ľahko odpraviť nedala.

„Ej,“ povedá, „dobre som ja oblokom videla, čo sa máš tajiť. Len mi ho ty daj!“

I neprestala ho dotedy dopierať, až jej to pero dal. A tá mu bola veľmi rada.

Janko si chutne povečeral a potom šiel na odpočinok. Ale horkýže jeho odpočinok; nemohol vonkoncom usnúť, čo mu ten strašný šarkan vždy pred očima stál. Ešte len svitalo, skočil na nohy; postavil si na hlavu klobúčik a vyšiel von. Panička i teraz zazrela striebrovlasého šuhaja a tešilo ju, že sa mu nestalo nič. Ale keď si pomyslela, že ešte všetko nepreskočil, bolo jej ho ľúto.

Janko sa vrátil dnu a po chvíli vypustil ovce. Teraz si kráčal pyšno za nimi, lebo už poznal moc svojej píšťalky a sekerky. Ale ho trocha predsa omínalo, že čo to vraj bude zase dnes? Vtom zodvihol oči a dobre že hneď neoslepol, taký blesk ho zarazil. To sa blyšťalo striebornô pole, na ktorom sa teraz ovce mali pásť.

Sotvaže počali striebornú trávu šklbkať, zaduje vietor a všetko z koreňa vyvracia. Ovce nebožiatka bľačia a do hŕby sa zbíjajú. Na nebi sa dvíha ťažká mrákava. V huku strašnom prihrmí deväťhlavý šarkan a z celého hrdla zareve:

„Ký čert ťa sem dovliekol, že mi nedáš pokoja a smieš škodu robiť na mojom poli? Aby si vedel, stadiaľto viac živý nepôjdeš.“

A už natŕčal pazúry, že ho na márne kusy rozdriape.

„Ej, nieže tak strmo, nie. Azda sa len dajak pokonáme,“ ohlásil sa Janko a píšťalku priložil k ústam.

Ako raz zapiskol, šarkan sa hneď začal nadŕdať a potom čím ďalej mu pískal, tým väčšmi sa metal a lúčal, až ho už celkom sila nechávala. Tu sa voľky-nevoľky začal prosiť:

„Prestaň, chlapče, prestaň! Neurobím ti nič, len ma nauč na tej píšťalke pískať.“

Dal si aj tento pazúry zakvečiť a potom, aby sa oslobodil, ponúkol mu striebornô jabĺčko s prútikom.

Janko hneď dobehol preň. Šibol jabĺčko prútikom a v tom okamžení stál pred ním utešený strieborný zámok. Poobzeral i tu všetko, ale nevzal nič, iba zase jedno pero, čo na stole v striebornom poháre stálo. Zámok premenil na jabĺčko a jabĺčko skryl. Potom povedal šarkanovi:

„No, to je dobre; ale ty mne ešte viacej musíš dať. A ty, milá sekerka, rúbaj!“

Sekerka začala hneď rúbať a už zoťala šesť hláv. Šarkan sa prosil, aby mu aspoň tie tri hlavy nechal, že mu dá toto celô striebornô pole. Ale Janko volal:

„Len rúbaj!“

Tak odfrkli aj ostatné tri hlavy. Ovce sa už teraz pokojne pásli a okolo večera samy sa skrútli nazad. Šuhaj zapäl to pero za klobúčik a celý kraj sa od blesku zajasal. Tak si veselo vykračoval domov. Ale keď sa ku zámku blížili, to pero a ten klobúčik zase skryl.

Kráľa tešilo, že sa mu ovce i teraz bez chyby vrátili, a Janka veľmi chválil. Ale panička zase sa prikradla k nemu a pýtala si to pero, čo sa celá dolina tak od neho jasala. Šuhaj by sa darmo bol tajil, nuž jej ho len dal. A ona mu bola rada.

Po večeri si Janko ľahol spať. Ale ani teraz nemal pokoja, lebo celú noc bol v bitke s tými šarkany a nevedel sa rána dočkať. Pred východom slnka si postavil klobúčik na hlavu a vyšiel na slobodnô. Panička ho zazrela i teraz, ale sa naskutku odvrátila preč, lebo ju veľký strach pojal, že ten švárny šuhaj pri treťom raze akiste tam zahynie.

Janko vyhnal ovce, ktoré si bystro a veselo poskakovali, lebo cítili, že teraz majú dobrého pastiera. A šuhaj za nimi idúci si premýšľal, akého dnes hosťa bude mať. Tu zrazu do očí mu udrel náramný blysk, všetko sa pred ním zažltelo. To bolo zlatô pole, v ktorom sa dnes ovce mali pásť. I došli na to pole a s veľkou chuťou začali šklbkať zlatú trávičku.

Ale hneď na to zahvižďal náramný víchor, na nebi sa ťažké čierňavy dvíhajú a v huku strašnom prihrmí dvanásťhlavý šarkan. V letku vytrhol z koreňa jedného duba, tak ako nič, a rovno na Janka letí.

„Kto ti dal slobodu v mojom poli škodu robiť?“ zaručal strašne a chcel ho tým dubom zahlušiť. Ale v tom okamžení ozvala sa píšťalka. Šarkan sa spätil a počal sa i s tým dubom od zeme nadhadzovať, takže s ním hodnú jamu do zeme vypral. Tak musel tancovať, kým sa len celkom umorený na zem nezvalil.

„Dosť už, dosť,“ zavolal ťažko odfukujúc; „neboj sa, už ti nič neurobím, len ma nauč na tej píšťalke pískať.“

„Dobre,“ povie na to Janko, „ale si musíš dať skorej tie tvoje krivé pazúry naprostiť.“ I zarázštipcoval mu ich tak tuho, že hen na tri siahy krv vysíkla. Šarkan zreval od náramnej bolesti a Janko sa usmechoval:

„Nič to,“ povedá, „nič, veď to ti skoro prejde; ale by som rád vedieť, čo mi dáš, keď ťa naučím tak pekne pískať?“

„Ej, čert ma tam po pískaní,“ kričal ten v klepci, „len mi laby pusť! Radšej ti dám jedno zlatô jabĺčko a jeden prútik, ktorým keď ho udrieš, hneď sa ti obráti na zlatý zámok. Hen v tom kríku si ho hľadaj!“

Janko našiel to jablko a hneď ho na zlatý zámok premenil. V zámku sa poprechodil, všetko poprezeral, ale nechal všetko stáť, iba si jedno pero vzal, čo na stole v zlatom poháre stálo. Zámok premenil zas na jablko a šarkanovi povedal:

„No, to je dobre. Ale mne ty ešte viacej musíš dať. A ty, milá sekerka, rúbaj!“

Sekerka hneď a zaraz začala rúbať a už deväť hláv ležalo na zemi. Tu sa šarkan veľmi prosil, aby mu aspoň tie tri hlavy nechal, že mu daruje toto zlatô pole. Ale Janko na to nepočúval; rozkázal sekerke aj tie ostatné hlavy zoťať.

S tým sa vrátil ku ovciam, ktoré sa pokojne pásli po zlatej tráve, a keď sa večer blížil, samy sa obrátili nazad. Janko si podperil klobúčik tým perom a celá dolina sa zaligotala ako od slnka. Ale keď k zámku dochádzali, pero s klobúčikom zase skryl, takže o tom nikto nezvedel, iba panička, ktorá sa i teraz oblokom dívala.

Keď pán videl, že mu ovce šťastlive domov prišli, hneď dal Janka pred seba zavolať a povedal mu:

„No, ty si hodný chlap, z teba budem mať potešenie. Lebo si ty vykonal, čo doteraz päťdesiati vykonať nemohli. Do tých čias, kým sa ti samému bude páčiť, môžeš pri mne ostať a nájom budeš mať, aký ešte žiaden pastier nemal.“

To počula aj panička a tešilo ju veľmi, že ten švárny šuhaj i naďalej ostane v zámku. Ako od pána odišiel, hneď vybehla za ním a povedala mu:

„Dajže mi to pero, daj, čo sa celá dolina od neho tak ligotala.“

I neprestala pýtať, kým jej ho len nedal. Tak už mala aj zlatô pero a naradovaná položila ho ku tamtým dvom.

Teraz sa už Janko nemal čo báť a slobodne pásaval hneď v medenom, hneď v striebornom, hneď v zlatom poli. Ale ako sa mu vodilo po tie prvšie dni, o tom nikomu nepovedal ani len slovo.

*

Onedlho zatým mala sa tá panička vydávať. A tu ten poriadok nastrojili, že dali vystaviť jednu vysokú vežu s viacej oblokmi, jeden ponad druhý. Do jedného z tých oblokov kázala panička pripraviť to medenô pero, a že kto vraj na koni tak vyskočí a to pero schytí, že za toho pôjde.

Ako sa o tom chýr rozletel, tu na ustanovený deň zišli sa zo všetkých strán kniežatá, rytieri a páni, ktorí by radi boli paničku dostať, lebo bola veľmi pekná. Medenô pero stálo pripravenô v obloku; pán s paničkou sa dívali zo zámku.

Dali znak a skákanie sa započalo. Tu kniežatá, rytieri a páni popchýnali svoje najvybranejšie kone a vyskakovali za radom. Ale neboráci nič nemohli zdolať, iba čo si ruky, nohy a druhé údy pokaličili.

Janko, ako inakedy, pásol i teraz svoje ovce. Jedna žena, ktorá bola do poľa vyšla, zastavila sa pri ňom a vyrozprávala mu, čo sa v zámku deje.

On si pomyslel hneď, čo má urobiť. A keď ho tá žena nechala, vyňal medenô jabĺčko, šibol ho prútikom, i v tom okamžení stál pred ním medený zámok. Vnišiel dnu a rozkázal, aby osedlali koňa a pre neho aby doniesli rytiersky oblek. Naraz naskutku zadupotal pri ňom medený tátoš a pre neho bol hotový medený oblek. Chytro sa pristrojil; vysadol na tátoša a letel do zámku.

Všetci sa zadívali na toho švárneho rytiera a každô sa mu klaňalo. Ale on sa neveľa obzeral, len popchol svojho tátoša, vyskočil popod samý oblok a schytil medenô pero. Zatľapkali mu všetci diváci, a on poď rovno ku paničke. Uklonil sa pekne a podával jej to pero.

Ale sa paničke nepáčil ten medený oblek. Ona hrdá viacej čakala a nechcela vziať to pero z rytierovej ruky. Ako to tento videl, zvrtol sa, sadol na tátoša a zmizol. Pána, pravda, mrzelo, že to jeho dcéra spravila, ale už bolo darmo.

Prešlo dakoľko mesiacov a tu panička prosila otca, aby dal poznovu vyhlásiť, že kto ku striebornému peru na koni vyskočí a schytí ho, ten dostane jej ruku. Ale to pero bolo o jeden oblok vyššie pripravenô. I teraz sa zhŕkla sila kniežat, rytierov a pánov, čo by radi boli tú peknú paničku dostať. Ale darmo sa chlapili, darmo popchýnali svoje cifrované kone; bo ani jeden nemohol k tomu striebornému peru vyskočiť.

Janko bol pri ovciach a dopočul, čo sa zase v zámku vystrája. Šibol prútikom striebornô jabĺčko: strieborný zámok stál pred ním. Rozkázal, aby mu osedlali koňa a pre neho aby doniesli rytiersky oblek. Naskutku zadupotal pri ňom strieborný tátoš a pre neho bol hotový strieborný oblek. Chytro sa pristrojil, sadol na tátoša a preletel do zámku.

Tu všetci dobre si oči nevyhľadeli na tom švárnom rytierovi a každô sa mu vystupovalo. On popchol svojho tátoša, ten do skoku a Janko mal v ruke striebornô pero.

Díval sa na to pán, dívala sa i panička. Ale keď jej to pero podával, nechcela mu ho z ruky vziať. Ten strieborný oblek primálo sa jej videl: ona hrdá ešte viacej čakala. Janko si z toho neveľa robil, sadol na tátoša a zmizol.

Pán sa na dcéru veľmi nahneval a dlho sa nechcel udobriť. Ale tá ho dotedy unúvala, dotedy prosila, kým sa len zas po jej vôli nestalo. Do najvyššieho obloka pripravili zlatô pero a pustili ešte raz chýr, že kto k tomu obloku na koni doskočí a to pero schytí, že panička už naiste toho bude. Aj na tento chýr prišli mnohí probovať šťastie; ale keď pozreli do tej výšavy, prešla každému chuť a nikto sa neopovážil skákať.

Tu priletí Janko v zlatom obleku na zlatom tátošovi. Lebo bol dopočul, čo sa v zámku deje, a chytro sa v zlatom zámku takto pristrojil. Diváci od veľkého blesku dobre neoslepli a každô híkalo nad tou nevídanou krásou rytiera. Ale Janko sa im nedal dlho prizerať; ale vyletel na svojom tátošovi ako vták a schytil zlatô pero. Pán a panička sa na to dívali a táto len tak rástla od veľkej radosti, že sa jej taký rytier dostane.

Dobre, lenže sa raduj! Ale si ho ešte trochu počkáš!

Rytier predstúpil so zlatým perom v ruke a netrpezlivá panička už sama čiahala po ňom. Medzitým si Janko dač bol premyslel a nepodal jej ho. Len sa pekne uklonil a povedal:

„Dovoľte, krásna panička, aby toto pero pri mne ostalo. Ale ak mi dáte na to ruku, že chcete za mňa ísť, tak vám ho o dva mesiace donesiem a odvediem vás so sebou.“

Pán milerád privolil k tomu a panička tiež vďačne dala ruku. S tým sa zlatý rytier Janko odobral, vysadol na tátoša a preletel do zlatého zámku.

*

V pánovom zámku sa konali veľké strojby ku svadbe a už len čakali, kedy tie dva mesiace prejdú. Najmä paničke sa to videlo byť dlho a každô ráno, každý večer čítala na prstoch, koľko je ešte dní, kým jej zlatý rytier príde. Tu predsa raz svitol deň, na ktorý sa bol mladý zať sľúbil, a vytešená hrdá panička dobre z kože nevyskočila.

Slnko už bolo hodne vysoko — zlatý rytier nejde. Čakajú, vyzerajú. Bude blízko poludnia — ale doteraz nič. Len pred samým poludním hlási sa jeden žobráčik na talige s jedným chudým zodraným koníkom a pýta sa do zámku. Pustili ho dnu a on vo svojich starých poplátaných hábach hybaj rovno do tej izby, v ktorej panička bývala. Stúpil až blízko nej a podával jej ruku:

„Boh daj šťastia, krásna panička, prišiel som si pre vás.“

Panička nastráchaná i nahnevaná vykríkla:

„Hybajte mi z očí, tu nemáte čo hľadať, ja vás nepoznám.“

„Ach, ach, že ma nepoznáte,“ usmial sa žobráčik; „len sa mi dobre prizrite! Ja som ten medený a strieborný rytier, z ktorého ruky ste vy hrdá nechceli vziať pero. A ten zlatý rytier, ktorému ste pred dvoma mesiacmi ruku dali, tiež nebol druhý, iba ja, to všetko vám dosvedčia tieto tri perá.“

Tu položil na stôl medenô, striebornô i zlatô pero a pri tom povedal:

„No, a teraz ani slova viacej, vy musíte ísť so mnou, náš hintov stojí vo dvore.“

Panička sa pustila do hrozného plaču a na ten plač pribehol sám otec. Keď sa presvedčil, čo je vo veci, zarmútil sa, pravda tiež, ale nič nedal znať na sebe, len sa obrátil k dcére:

„Tak, hrdá panička, bolo ti toľko nepreberať, čo si dostala, to máš. Teraz sa obleč tak, aby si rovná vyzerala tvojmu mužovi, a poručenobohu choď!“

Čože bolo robiť? Plačúci sa preobliekla do dákych starých šiat, plačúci sa odobrala od otca, a tak vysadla na tú taligu.

Janko pošibal chudého koníka a viezol svoju mladuchu dlho, dlho, až prišli ku jednej hore. Tu zosadol a povie hrdej paničke:

„Hľa, v tomto kraji my budeme bývať. Tu môj pán má jeden zámok, tam budeme slúžiť. Ja bežím oznámiť pánovi, že veziem moju nevestu, a spýtam sa ho, že či prijme aj teba do služby. Ty zatiaľ len tu počkaj, veď sa ja hneď vrátim.“

Ako na kuse prešiel, šibol medenô jabĺčko prútikom a naraz sa postavil v medenom poli medený zámok. Vnišiel dnu a takýto poriadok spravil:

Rozkázal sluhom, aby sa do panských šiat poobliekali a ako hostia v zámku sa držali. On a jeho pani, že im budú slúžiť.

Keď toto a inšie usporiadal, vrátil sa ku hrdej paničke a takto ju oslovil:

„No veru, môjho pána nieto doma, včera odišiel na druhý zámok. Tuto ale prišlo veľa hosťov, skorej teda nemôžeme za mojím pánom, akoby sme týchto odbavili. Nuž poď chytro so mnou!“

Hrdá panička so sklopenou tvárou voľky-nevoľky kráčala za Jankom. Ako do zámku prišli, najskôr ju voviedol do jednej malej izbičky a tam sa obliekli ako sluha a slúžka. Potom šli do tej svetlice, kde boli tí prestrojení hostia.

Tu hneď jeden z nich rozkázal zakrývať stôl, Janko aby natočil čo najlepšie víno a ona aby nosila z kuchyne jedlá.

Ej, nebolo to hrdej paničke po vôli. Ale čože bolo robiť, musela poslúchnuť. Hostia sa najedli, napili a pobrali sa preč. Tu si naši mladoženísi sadli a zajedli si z toho, čo na stole ostalo. Na to sa ohlásil Janko:

„No, moja drahá, teraz pôjdeme za naším pánom do druhého zámku.“

Posadali na taligu a zase ju len kadekde vozil. Naveľa sa dostali do jednej utešenej dolinky a po stráni sa zelenal háj. Janko vypriahol koníka a svojej mladuche povedal:

„To hľa, za týmto hájom je druhý zámok môjho pána; ale sa idem skorej prezvedieť, či ho doma nájdeme. Ty zatiaľ len tu ostaň, veď sa ja vrátim hneď.“

Ako na vrch toho hája došiel, šibol prútikom striebornô jabĺčko a naraz sa postavil v striebornom poli strieborný zámok. Vnišiel dnu a tu hneď jedného sluhu spravil pánom a prikázal mu, aby sa poriadne držal. On a jeho pani že po chvíli prídu a budú sa do služby ponúkať. Ale aby im tu službu odoprel a do susedného zámku ich upravil.“

Janko sa vrátil do doliny a ešte zďaleka zavolal:

„No, moja drahá, stúpajme skoro, pán je doma.“

Prišli teda do toho strieborného zámku a ona sa nevedela dosť prenačudovať tej velikej kráse. Prestrojený pán ich veľmi pekne prijal, ale veru, že sa tu pre ňu služba nenachodí. Medzitým v susednom zámku, že potrebujú práve jednu slúžku, a jej k vôli, že i jej muža prepúšťa tatam.

Ale hrdá panička s plačom sadala na taligu, že ju v tom krásnom zámku ani len za slúžku prijať nechceli. A Janko ju tešil, aby už len toľko neplakala, že im aj v tom treťom zámku dobre bude. Ale ona len plakala a plakala. Tak prešlo dakoľko hodín a za ten čas sa dostali pod jeden vŕšok.

„No, tu musíme postáť,“ povedal Janko; „za týmto vŕškom je ten tretí zámok môjho pána. Ja sa bežím popredku podívať, čo ako je tam; ty len počkaj málo tu, hneď sa zase vrátim.“

Ako sa cez ten briežik prevážil, šibol prútikom zlatô jabĺčko a naskutku sa postavil v zlatom poli zlatý zámok. Tu ho hneď všetka čeľaď obhŕkla a on vydal rozkaz, čo a ako majú robiť. S tým sa poponáhľal nazad a po chvíli priviedol svoju milú ku zlatému zámku. Tá zhíkla nad tou nevídanou krásou a on jej povedal:

„No, moja drahá, tu my budeme slúžiť. Poď teda za mnou dnu!“

Ona nepovedala nič, len si vzdychla, že nemôže byť paňou v takom utešenom zámku. Ako jedny schody prešli, upravil ju do jednej izby a chytro za ňou dvere privrel. Tu hneď priskočili k nej štyri komorné s najkrajšími šatami, čo sa len tak od zlata a drahých kameňov blyšťali, a počali ju obliekať. Ona od divu nevedela, či to má byť naozaj, či sa jej len tak sníva? Ale komorné nedbali na jej divenie, len sa obracali, aby čím skorej bola od päty do hlavy pristrojená. Tak stála už tu v tej najkrásnejšej ozdobe.

Vtom sa roztvorili dvere, zlatý rytier vstúpil dnu a hneď ju za ruku chytil.

„No, moja drahá, odteraz si nie slúžka, ale pani vo troch zámkoch. To som ti len trochu naučenia chcel dať, aby si nebola prihrdá.“

Medzitým sa zlatý rytier zvrtol a postavil si na hlavu ten svoj klobúčik, podperený troma pery. Len teraz sa milej paničke otvorili oči: Po tom klobúčku a po strieborných vlasoch poznala, že je to ten Janko, ktorý jej bol tie perá daroval.

Tu jej vyrozprával všetko, čo sa mu so šarkany povodilo, ako k týmto zámkom prišiel a rytierom sa stal. Ona pri všetkom tom od veľkého divu a neslýchanej radosti i plakala i odpytovala ho i bozkávala.

No, ale teraz už bolo všetko dobre. Nechybelo im iba vtáčacie mlieko. Keď sa už za jeden čas medzi sebou natešili, išli navštíviť mladej paninho otca. Ten neborák sa veľmi smútil za svojou dcérou i za Jankom, o ktorom nevedeli, kde sa tak zrazu podel. Ale teraz len zaplakal od radosti, keď sa mu Janko ako zať ukázal a pri ňom videl dobre zaopatrenú dcéru.

Potom si už žili po vôli hneď na jednom, hneď na druhom, hneď na treťom zámku. A z tej hrdej paničky sa stala tichá, dobrá a statočná pani.

Čítajte viac: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/20#ixzz4znx...