Fundži palica, cepy von z vreca


Kde bolo, tam bolo, hin za čiernym morom bývau raz v jednej chudobnej dedine, neďaleko jednýho mesta, v ktorom jeden mocný kráľ panuvau, jeden chudobný človek a mau mnoho detí. Tento chudobný človek zasiau bou raz žito, z kterýho on budúcne výživu pre svoju čeliadku očakávau. Tu mu ale jeho žito neschádzalo a pevne veriu, že mu ho zlí duchovia zo zemi odniesli.

Vybrau sa tedy náš chudobný človek, že on ide u tých zlých duchov to jeho žito hľadať, a na cestu mu upiekla žena koláče, s kterou potravou sa potom na neistú cestu vydau. Prišou do jednýho mlyna, kde jedna mlynárova dovica bývala a to bola jeho kmotra. Táto ho cez noc na hospodu prijala aj opatrila. Ráno ako stáu, zobrau sa a išou ďalej.

Ako sa už dlho po neschodných cestách naštúlau, prišou raz do jednej úzkej doliny, na jednu lúčku, z obúch strán sa vysokie vrche, dubinou zarastenie dvíhali a tá dolina dlhučičká dlhá bola, takže jej už netrúfau na koniec dôjsti. Raz zazrie jednýho starýho šedivýho človeka, so šedivou bradou a veľkou zeleznou palicou, a keď sa k nemu priblížiu, spýta sa ho ten šedivý človek, že kde ide. Chudobný človek vyrozpráva, ako on žito zasiau a že mu nezišlo, takže mu ho len zlí duchovia miseli odniesti a že si ho teraz ide hľadať.

„Či ale vieš, kde tí zlí duchovia bývajú?“ spýta sa ho zas ten šedivý človek.

„Odpusťte mi,“ povie chudobný človek, „ver ja to neviem; ale ma dobrí ľudia azda len naradia!“

„No, synku,“ povedá šedivý človek, „tu máš túto palicu a či vidíš tam v tej stráni to bralo? Keď tam prídeš, udri tri rázy na to bralo, otvorí sa ti a vyndú všeci zlí duchovia von, iba jeden krivý zostane v kúte o lavicu reťazou chytený, vnídi dnu a pýtaj si ten mlynčok od neho, čo tam nad ohnišťom majú; nebudú ti ho chcieť dati, ale sa nedaj odvraveti. Keď túto vec vykonáš, vráť sa zase sťato.“

Ako mu bolo povedanô, chudobný človek tak spraviu. Prišou k bralu, udreu zeleznou palicou naň tri rázy, diera sa otvorila a zlí duchovia vynšli, iba jeden tam zostau o lavicu reťazou chytený, krivý. Ten sa ho spýtau, že čo tu hľadá?

„Ništ inšie,“ povedá chudobný človek, „len mi žito vráť, čo si mi odniesou.“

„Ja ti tvoje žito nemám,“ zamrmle tamten, „ale čo žiadaš zaň?“

„Nuž ja inšie nežiadam, len mi daj ten mlynčok, čo tam nad ohnišťom máte.“

„Ej, braček ľubý! Ten mlynčok ti ja nemôžem dati, lebo by som ja sám zle schodiu; ale čokoľvek inšie budeš žiadať, to ti dám.“

„Ja ti ale inšie nechcem, len mi ty mlynčok daj!“

Čo keď ten zloboh videu, že je chudobný človek neodbytný, dau mu mlynčok a tento s nim išou svojou cestou. Keď prišou do tej dlhej doliny, zas postretou šedivýho človeka, který mu hneď predložiu tú otázku, či mlynčok má. A keď odpovedau, že áno, spýtau sa ďalej, že čo už teraz bude s ním robiti. Chudobný človek na to:

„Budem na ňom mleti, ač budem mati čo.“

Nato šedivec vzau svoju zeleznú palicu od chudobnýho človeka a povedau mu, že je ten mlynčok taký, ač mu povie „mlynčok meľ!“ bude samučičkie samie zlatie peniaze mleti. A s tým šedivec z očú zmizou.

Tá kmotra mlynárka bývala práve na pou ceste od toho brala, kde tí zlí duchovia prebývali, až k príbytku chudobnýho človeka. Tedy sa tento zase ta usiluvau na nocľah, aj ho vďačne prijali. A poprosiu si kmotru, aby mu tento mlynčok do rana dakde schovala, ale žeby mu nepovedala: „Mlynčok meľ!“.

Mlynárka vzala mlynčok a zo žartu povedala v komore: „Mlynčok, meľ!“

Tu jej začau mleti zlatie peniaze, že jich už nemala ani kde podievati. Pomyslela si, že by to dobre bolo tento mlynčok pre sebä zadržať — a hneď rozkázala tovarišom, aby jej tomu vo všeckom podobný mlynčok vyhotovili do rana. Tovarišia neleniví, urobili tak a tento napodobnený podhodila mlynárka ráno kmotrovi. Ten ho aj vzau a išou s nim domov.

„No, žena moja, neboj sa už hladu,“ volá ešte zo dverí, budeme mati všeckyho dosť.“

Položí mlynčok na stôl a povie: „Mlynčok meľ!“ Opakuje slovo druhý aj tretí raz, ale jeho mlynčok ani v to nedau a boli zas len chudobní ako dosiav.

Čo by z toho mohlo byť? Trúdi sa, hlavu si láme. Ale čo nič, to nič. Pozhovára sa so ženou, že on to žito ešte tajde hľadati. Aj mu napiekla žena sladkáne a išou zase len tou cestou, čo prvej. Prenocuvau u kmotry mlynárky, odtiav prišou do tej úzulinkej dlhej doliny, aj zase postretou toho šedivýho človeka so zeleznou palicou.

„Kdeže bude, synku, najďalej, kde?“ opýta sa šedivec.

„Ej, otčík môj drahý! Tajdem si ja ešte to moje žito hľadati, nedostau som ja za to žiadnu náhradu.“

„Ty tvoje žito nedostaneš, ale na ty túto palicu, urob tak ako predešle a pýtaj si ten stolík od toho krivýho, čo tam pred nim stojí, a vráť sa zase sťato.“

Chudobný človek vzau zeleznú palicu, prišou k tomu bralu, kde zlí duchovia prebývali; udreu naň tri rázy, zlí duchovia povybehúvali, iba toho krivýho, o lavicu prikutýho tam nahali; keď sa tento chudobnýho človeka spýtau, čo tu hľadá:

„Nič inšie,“ povedá, „len mi žito vráť, čo si mi odniesou.“

„Ja ti tvoje žito nemám,“ zamrmle tamten, „ale čo žiadaš zaň?“

„Nuž ja inšie nežiadam, len mi daj ten stolík, čo pred tebou stojí.“

„Ej, braček ľubý! Už som za mlynčok zle prejšou, za stolík by som ale sto ráz horšie, veľa žiadaš. Ale čokoľvek inšího budeš žiadati, to ti dám.“

„Ja ti ale druhô neprímem, len mi ty stolík daj!“

Čo keď zloboh videu, že je chudobný človek neodbytný, dau mu stolík a tento s ním išou svojou cestou. Keď prišou do tej dlhej doliny, zas postretou šedivýho človeka, který mu hned predložiu tú otázku, či ten stolík má. Keď odpovedau „áno!“, spýtau sa ďalej, že čo už teraz bude s ním robiti. A chudobný človek na to:

„Budem na ňom jedávati, ač budem mati čo.“

Šedivec vzau svoju zeleznú palicu od chudobnýho človeka a povedau mu:

„Hľaďže, ten stolík je taký, ač mu povieš: ,Stolík, prikry sa!‘, hned sa prikryje a bude na ňom jedál, akie sa človeku len zažiadajú.“ A s tým šedivec z očú zmizou.

Že kmotra mlynárka práve na pou ceste bývala, usiluvau sa zase tatam na nocľah, aj šťastne dôjšou. Tu ho veľmi vďačne mali a že bou veľmi unavený, aby mu stolík dajako neskapau, jestliby tuho zaspau, poprosiu kmotru, aby mu ho cez noc na bezpečnô mesto podela, ale aby mu nepovedala: „Stolík, prikry sa!“

Stolík sa vzau do komory a keď všetci v dome už pospali, chytrá kmotra pobrala sa do komory a hneď bola hotová povedať: „Stolík, prikry sa!“ Tušila ona, suka, že to nemá byť dač obyčajnýho. Iba keď sa jej naváľa naň jedla od výmyslu sveta a teľko, že ho ani stroviť nemohla.

Pozobúdzala tovarišov, počastuvala jich a kázala jim do rana vystanoviťi tomuto celkom podobný stolík; ktorý potom pocestnýmu, jej kmotrovi podhodila. Tento si ho rano, ako sa prebudiu, vzau a išou s radosťou domov, ako si on teraz už ženu aj deti nachová!

„No, ženo moja, neboj sa ty už hladu,“ volá ešte zo dverí, „budeme mať všeckýho dosť!“

Deti pozvoláva, posadajú si okolo stolíka v tej nádeji, že sa už teraz nasýťa; bo otec káže stolíku: „Stolík, prikry sa!“ Opakuje slovo druhý — aj tretí raz. Ale stolík ani v to nedau a všeci od neho tak lační odišli, ako si k nemu vyhladovení boli posadali.

„To je už ni z Boha!“ prehovorí chudobný človek k žene „ale mňa takto cez lavičku naveky prevádzať nebudú! Veď ja uvidím, či ja moje žito dostanem, či ni? Ja to tak nenahám a pôjdem si ešte raz, čo je moje, hľadati.“

Žena poznovu napiekla sladkáne a on išou zase len tou cestou čo predtým. Prenocuvau u kmotry mlynárky, odtiav prišou do tej úzulinkej dlhej doliny, aj zase postretou toho šedivýho človeka na tej lúčki so zeleznou palicou.

„Kdeže bude, synku, najďalej, kde?“ opýta sa ho zase šedivec.

„Ej, otčík môj drahý. Tajdem si ja ešte to moje žito hľadati. Nedostau som ja za to ešte žiadnej náhrady a keľko som sa ja už zaň naputuvau!“

„Ty tvoje žito ani nedostaneš. Ale na ty túto palicu, urob tak ako predešle a pýtaj si tú palicu s cepámi, čo vo vreci na kline visí, a vráť sa zase len sťato.“

Chudobný človek vzau zeleznú palicu, prišou k tomu bralu, kde zlí duchovia prebývali; udreu naň tri rázy. Zlí duchovia povybehúvali, iba toho krivýho o lavicu prikutýho tam nahali. Tento sa hneď chudobnýho človeka spýtau, čo tu hľadá.

„Nič inšie,“ povedá, „veď vieš, že iba za to žito sem chodím, čo si mi odniesou, a už mi ho raz len daj!“

„Ja ti tvoje žito nemám,“ zamrmle tamten, „ale čo žiadaš zaň?“

„Inšie od tebä nežiadam, len mi daj tú palicu s cepámi, čo tam vo vreci na kline visí.“

„Ej, bračok ľubý! Už som za mlynčok zle prejšou a za stolík som sto ráz horšie. Ač by som ja tebe tú palicu s cepámi tadau, tak by som sa ja tu neobstáu. Ale vieš čo? Žiadaj čokoľvek inšího, všetko ti dám, a kým žiť budeš, naveky ti budem na dobrej pomoci.“

Chudobný človek sa toho držau, čo mu staričký naručiu, a na všecko, čo sa mu tu narádzalo, len ni a ni! Čo keď zloboh videu, že je chudobný človek do svojej žiadosti začertuvaný, hodí mu vrece z klina s palicou a cepámi. A tento s nim išou, ani sa neobzreu. Keď prišou do tej dlhej doliny, zas postretou toho šedivýho človeka, který mu hneď tú otázku predložiu:

„Či to vrece s palicou a s cepámi máš?“

„Áno, otčík môj drahý!“

„Čože už teraz budeš s tým robiti?“

„S palicou budem za statkom choditi, ač budem dakedy mať; cepámi si budem obilia mlátiti a čistô zrno do vreca sýpati, ač mi čo Pán Boh požehná.“

Šedivec vzau svoju zeleznú palicu od chudobnýho človeka a povedau mu, že v tom vreci taký spôsob má, keď povie: „Fundži palica, cepy von z vreca!“ — všecko, čo mu škoditi chce, alebo čo sa mu sprotiví, zmláťa. V tom okamžení, ako to vypovedau, šedivec zmizou a nezostáu šľach ako, kam.

Že blízko mlyna, kde kmotra chudobnýho človekova prebývala, žiadnyho ľudskýho príbytku nebolo, zas len tatam ťahau na noc. Aj šťastne dôjšou, aj ho veľmi vďačne mali. Že bou veľmi unavený, aby mu vrece s palicou a cepámi nevdojak neskapalo, ač by troška tuhšie trafiu zaspať, poprosiu kmotru, aby mu to vrece s palicou a cepámi cez noc zachránila. Ale aby nepovedala: „Fundži palica, cepy von z vreca!“

Milerada vzala mlynárka vrece s palicou a cepámi sebou do komory a už rozmýšľala, že čo to zas môže byť. — A ledvaže pospali, zavolá: „Fundži palica, cepy von z vreca!“

Tu palica s cepámi vzala milú mlynárku do roboty a mlátila ju, že len tak dudotalo. Pozobúdzali sa všecia, lebo to išlo to mlátenia ako vo šestorky. Spustila krik a bežala ku kmotrovi, že ho preboha prosí, aby ju oslobodiu; že mu ta dá aj mlynčok, aj stolík, čo si u sebä bola podržala, lebo že jej už o život ide. Chudobnýmu človeku teraz svitlo v hlave! Svoj spravodlivý mlynčok aj stolík si vzau a rozkázau: „Fundži palica, cepy dnu do vreca!“ Hneď prestále mlynárku biti, která ale málo na to zomrela.

Chudobný človek išou teraz so všeckým činom — s mlynčokom, stolíkom, vrecom, palicou a cepámi domov. Teraz mu už mlynčok namleu zlatých peňazí, stolík sa prikryu a dau všeckým do sýtosti jesti — a mali všeckýho dosť, šo jim len srdce zažiadalo, i za to žito už bou uspokojený, čo mu bolo skapalo.

Raz si pomyslí, že keď ho už Pán Boh tak požehnau, že zavolá k jednýmu obedu najjasnejšího kráľa. Čo aj urobiu. Kráľ príde, z kochu sa nekädilo. Vstúpi dnu, ohňa nikde nevidí. Iba sa všecko, kde sa obzerau, od zlata len tak ligotalo a nevedeu sa dosť prečuduvať, že kde sa to bohatstvo u tohoto človeka vzalo — lebo on o jeho psote dobre vedeu. Ale len čakau, že čo to ozaj z toho bude.

Tu raz, ako poludnia prišlo, rozkáže milý človek stolíku, aby sa prikryu, hneď boli na ňom tie najvýbornejšie jedlá. Kráľ sa ozaj pohostiu a občerstviu a potom sa odobrau a išou domov. Ale mu to, čo videu a skúsiu, nijak nejšlo do hlavy.

Dlho premýšľau kráľ, že čo by mau s tým človekom urobiti, lebo mu prišla chuť a bažau na to bohatstvo, čo tam videu. Až naposledy vymysleu a umieniu si to, že on k tým vecom silou mocou misí prísti.

Aj hneď vydau rozkaz, aby desiati chlapi ozbrojení išli tam a tam k tomu človeku a aby mu všecko, čo tam najdú, hneď sem došikovali. Desiati chlapi idú ta, rozpovedia, že na čo prišli, naraz povie chudobný človek: „Fundži palica, cepy von z vreca! Všeckých pobi, iba jednýho nahaj, který s heslom pôjde domov!“

Tak sa aj stálo. Ten jeden potom išou domov a vyrozprávau, že ako jeho kamaráti všecia zahynuli a že iba len on sám jediný spomedzi všeckých zostau.

Kráľ sa na tom nahnevau a pospolu vydau rozkaz, aby hneď a hneď sto ozbrojených chlapov išlo tam a tam k tomu človeku a aby mu všecko, čo najdú, hneď sem došikuvali. Aj toho človeka poviazanýho doniesli.

Sto chlapov išlo ta, porozpovedia, že načo prišli, naraz povie chudobný človek: „Fundži palica, cepy von z vreca! Všeckých pobi, iba jednýho nahaj, který s heslom pôjde domov!“

Tak sa aj stálo. Ten jeden potom išou domov a vyrozprávau, že ako jeho kamaráti do jednýho zahynuli a že iba len on sám jediný spomedzi všeckých zostau.

Kráľa toto heslo ešte večmi rozsršilo a zvolau celô jeho vojsko do zbroja, sám sa ale za vudca dau a išou s celou svojou armádou prosto na dom chudobnýho človeka. Keď tento videu, ako sa vojsko pred jeho domom táborom postavilo, zvolau: „Fundži palica, cepy von z vreca! Všeckých pobi, ani kráľa nenahaj!“

Tak sa aj stálo. Chudobný človek potom zostau kráľom a panuje dosiav, ač neumreu.

Čítajte viac: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/14#ixzz50tH...